Prezidentka SLK: Polikliniky sa rúcajú, financie čerpať nemôžeme

 

 

Ponúkame vám rozhovor s Prezidentkou SLK MUDr. Valériou Vasiľovou, ktorý poskytla odbornému týždenníku Zdravotnícke noviny a ktorý vyšiel aj na mediweb.hnonline.sk. Ďakujeme vedeniu redakcie za súhlas so zverejnením.

Autormi rozhovoru sú Rastislav Boris a Peter Lošonský, fotograf: Peter Mayer, MAFRA. 

 

---

MUDr. VALÉRIA VASIĽOVÁ pracuje od atestácie v rovnakej košickej ambulancii ako všeobecná lekárka pre dospelých. V novembri sa stala historicky prvou ženou na čele Slovenskej lekárskej komory, keď ju na volebnom sneme zvolili za prezidentku. 

 

Ste prvou ženou na čele Slovenskej lekárskej komory (SLK), ktorej činnosť bola obnovená v roku 1990. Ako to vnímate?

 

Som v prezídiu lekárskej komory od roku 2012 ako jediná žena a musím povedať, že som nikdy nemala zo spolupráce negatívne pocity, skôr naopak. Funkciu nevnímam ako nejakú zvláštnosť. Uvedomujem si ale zodpovednosť, ktorá z nej vyplýva.

 

Aké má komora plány a priority v roku 2026?

 

Mojou prioritou je zlepšenie komunikácie vo vnútri lekárskeho stavu, predovšetkým jeho zjednotenie pri riešení problémov v zdravotníctve. Ďalšou prioritou je dosiahnuť rozšírenie kompetencií komory a ich zreálnenie s objednávkou verejnosti. Verejnosť opakovane žiada lekársku komoru, aby sa vyjadrila k niektorým osobám, ktoré na verejnosti proklamujú svoje nie celkom odborné či nie celkom správne názory. Lekárska komora v tomto smere má dosť oklieštené kompetencie oproti tomu, aká je požiadavka verejnosti.

 

Čo tým konkrétnejšie myslíte?

 

Slovenská lekárska komora plní dve základné úlohy. Registruje všetkých zdravotníckych pracovníkov vykonávajúcich povolanie lekára na Slovensku a združuje dobrovoľných členov SLK. Teda každý, kto chce pracovať na Slovensku, musí preukázať svoju odbornosť, etickú spôsobilosť, bezúhonnosť a zdravotný stav. Následne je zaregistrovaný do registra lekárskej komory. Aktuálne je registrovaných približne 23 000 lekárov, z toho asi polovica má v komore aj členstvo. Kompetencie komory nie sú rovnaké pre registrovaných a pre členov. Na toto narážame v prípade, že na kontrolný výbor SLK príde sťažnosť na lekára, ktorý nie je členom SLK. Toho v podstate nemôžeme nijako riešiť. Stáva sa, že ak je lekár členom a došlo z jeho strany k etickému pochybeniu a kontrolné orgány SLK začínajú konať, tak dotyčný lekár vystúpi z komory a stáva sa tým pádom komorou nepostihnuteľný.

 

Koľko je prípadov, že si lekári radšej ukončili členstvo, aby nečelili skúmaniu ich možného etického pochybenia?

 

Sú to desiatky prípadov. Samozrejme, ako v každej práci, aj počas lekárskej praxe dochádza k pochybeniam, veď všetci sme ľudia. V prípade opodstatnenej sťažnosti na etické pochybenie hrozí lekárovi – členovi SLK pokuta. Aby nemohol čeliť postihu, zruší si členstvo v SLK. Ak by sme mali hovoriť o celkovom vylúčení z komory, nie je to jednoduchý proces. Na vylúčenie alebo pozastavenie registrácie musíme mať súdne rozhodnutie. Podľa nás by sa mal zrovnoprávniť výkon kontrolnej činnosti na všetkých registrovaných. Cieľom je rozšíriť kompetencie lekárskej komory a v kontrolnej činnosti dosiahnuť rovnaký meter na všetkých registrovaných lekárov.

 

Aké ďalšie legislatívne zmeny by sa mali prijať a považujete ich za najviac potrebné pre zlepšenie fungovania komory? A pre zlepšenie stavu v zdravotníctve?

 

Komora vypracovala návrh novely zákona o lekárskej komore, ktorý sme predložili aj ministerstvu zdravotníctva. Materiál navrhuje úpravu kompetencií komory, ale napríklad aj financovanie v zdravotníctve. Je nevyhnutné, aby sa verejné zdroje, ktoré odvodmi povinne vytvára každý pracujúci človek na Slovensku, dostávali do správnych rúk a boli transparentne rozdeľované.

 

 

Ako dokážete spojiť vedenie komory s vedením všeobecnej ambulancie v Košiciach?

 

Každý funkcionár komory pracuje buď ako zamestnanec, alebo vo svojej vlastnej ambulancii, pre SLK robíme popri svojom zamestnaní. Ja každý týždeň dochádzam na celé dva dni z Košíc do Bratislavy. V prípade potreby aj inokedy. Funkcia prezidenta SLK sa nedá vykonávať bez fyzickej prítomnosti v Bratislave. Od atestácie robím celý život v jednej ambulancii a tá pracuje v určitom režime, na ktorý sú zvyknutí aj naši pacienti. Zamestnávam dve sestry, ktoré pacientov objednávajú na presný čas. Počas mojej neprítomnosti ma stabilne zastupujú dvaja lekári.

 

Komora považuje za kľúčový projekt pre zdravotníctvo nový katalóg výkonov. V apríli sa rozbehne druhý pilot v 15 špecializáciách. Ako by sa mal katalóg doriešiť, aby naplno fungoval a v čom sú najväčšie problémy?

 

Katalóg výkonov zaraďuje jednotlivé výkony podľa čísla a zohľadňuje ich odbornú, časovú, materiálnu náročnosť a podľa týchto kritérií sa určuje cena jednotlivého výkonu. Ak by u nás fungoval nový katalóg výkonov, dalo by sa presne naceniť, koľko financií ambulancia potrebuje. Dá sa odhadnúť alebo vypočítať časová náročnosť, materiálna náročnosť aj potreba financií na prevádzku. Dá sa spočítať plat lekára, sestry atď. Takýto materiál SLK pripravila asi pred tromi rokmi a ponúkame ho ministerstvu aj pri riešení poplatkov či doplatkov za zdravotnú starostlivosť. Na základe výpočtu minimálnych finančných nákladov potrebných pre jednotlivé ambulancie a nedostatočnými platbami za zdravotnú starostlivosť od zdravotných poisťovní možno vypočítať potrebu dofinancovania, resp. spoluúčasti pacientov, aby títo poskytovatelia mohli zabezpečiť dostupnosť zdravotnej starostlivosti aj znížiť čakacie lehoty. To sú aj konečné ciele pilotu. Katalóg výkonov by mal objektivizovať jednotlivé výkony a podľa toho určiť finančnú náročnosť jednotlivých špecializovaných ambulancií tak, aby sa zabezpečilo spravodlivé prerozdeľovanie zdrojov.

 

Objektivizácia je ale asi sťažená tým, že si ju do určitej miery robí každá odborná spoločnosť pre svoj odbor...

 

Dlhé roky pôsobím ako súkromná lekárka a každý mesiac vykazujeme poskytnutú zdravotnú starostlivosť zdravotným poisťovniam formou zúčtovacích dokladov. Neovládam nové výkony vo všetkých špecializáciách a neviem, či je až toľko nových výkonov, že ich potrebujeme takto pilotovať pol roka či roky. Ak by sme si zobrali mesačné výkazy z jednotlivých poisťovní, vieme v nich nájsť všetko. Ak chceme vypočítať časovú náročnosť jednotlivých výkonov, vieme to rovnako odhadnúť z výkazov. Časová náročnosť nikdy nie je rovnaká pre ten istý výkon, dokonca ani u dvoch pacientov. Závisí od veku pacienta, iných pridružených ochorení atď. Napríklad u jedného pacienta trvá ten istý výkon pol hodinu a u iného aj 80 minút. Lekár zohľadňuje pri každom pacientovi viaceré faktory: povahu, ochorenie, vek, citlivosť atď. Niektoré ochorenie si vyžaduje opakované vyšetrenie pacienta v ten istý deň – pacient sa vráti s výsledkami alebo kontrolou po podaní lieku, čo zvyšuje časovú náročnosť, ale vykazuje sa len jeden výkon.

 

Je reálne toto meranie času výkonov? Od lekárov sa napríklad objavila pripomienka, že niekedy riešia aj troch či štyroch pacientov naraz.

 

Je reálne vtedy, ak ho spriemerujeme, ale podľa mňa sa to dá spriemerovať aj z mesačných výkazov. Všetko vykazujeme do zdravotných poisťovní a je to kontrolovateľné. Zdravotné poisťovne majú revíznych lekárov a tí sa môžu kontrolu zamerať na ambulancie, ktoré vytŕčajú z radu, teda vykazujú vysoký nadpriemer výkonov oproti iným ambulanciám rovnakej špecializácie. Výkonnosť ambulancie ale súvisí aj so sieťou ambulancií. Ambulancie, ktoré majú veľkú spádovú oblasť, môžu mať reálne vyšší počet výkonov. Pilotné projekty sú prostriedkom na zreálnenie časovej náročnosti výkonov, aby si lekár nevykazoval za deň viac, ako je časovo schopný zvládnuť. Ale keď sú jednotlivé výkony podfinancované, každý sa snaží urobiť čo najviac výkonov, aby si zvýšil príjem a zabezpečil udržateľnosť ambulancie. Už teraz máme ambulancií málo, a ak z dôvodu časových limitov s cieľom znížiť platby znížime výkonnosť ambulancií, tak aké potom budú čakacie lehoty na vyšetrenie?

 

Ako je to vo vašom prípade všeobecnej ambulancie pre dospelých?

 

U nás je určite merateľné, koľko pacientov obslúžim denne. Závisí to od počtu ordinačných hodín a počtu kapitovaných poistencov. Sú dni, najčastejšie je to počas chrípkového obdobia, keď sestry objednávajú pacientov aj po ordinačných hodinách. Je to pohyblivá zložka, pretože niekedy sú ľahké dni a prídu najmä pacienti na kontrolu, ktoré vo všeobecnosti nie sú tak časovo náročné ako vyšetrenia pacientov s akútnym problémom, ktorí prídu prvýkrát. U nás je menej nových výkonov v porovnaní s niektorými špecialistami. Prirodzene sa medicína vyvíja a pribúdajú aj nové výkony, ktorým musíme priradiť kód, počet bodov a stotiny eur za bod.

 

Podľa programovej vyhlášky sa v ďalších rokoch počíta s pokračovaním pilotov nového katalógu výkonov, každý rok sa počíta s piatimi miliónmi eur. Podľa vás už by sa nemali robiť ďalšie piloty?

 

Nedávno som čítala, že ambulancie, ktoré prevádzkuje banskobystrická župa, poukazujú na to, že aj keď majú plné čakárne pacientov, napriek tomu idú do straty, ktorú vykrývajú z vlastných zdrojov. Toto jasne svedčí o podfinancovaní ambulantnej sféry. V rámci pilotu sa robilo päť odborností a od apríla sa má pilotovať ďalších pätnásť odborností, ale podľa mňa treba zrýchliť tempo. Oddiaľujeme dobu objektivizácie cien výkonov. Okrem toho cenu ovplyvňuje aj cena bodu, ktorú si určujú zdravotné poisťovne. Ambulantná starostlivosť je dlhodobo podfinancovaná. Po akcii Lekárskeho odborového združenia sú zdravotníci v nemocniciach spokojnejší, chrbtovou kosťou zdravotníctva by mala byť ambulantná sféra. My by sme mali posielať do nemocníc len tých pacientov, ktorí tam patria. Aby sme nezahlcovali centrálne príjmy prípadmi, ktoré tam nepatria. Dnes zaniká množstvo špecializovaných ambulancií, napríklad v odboroch pneumológia, geriatria, neurológia, pediatrická neurológia, vnútorné lekárstvo či chirurgia, z dôvodu ich podfinancovania. Mladí lekári nevidia motiváciu prevádzkovať takúto ambulanciu. Ak lekárovi, prevádzkujúcemu ambulanciu, po zaplatení nájmu, sestry a materiálneho vybavenia ambulancie ostane na plat minimum financií, radšej skončí a zamestná sa v nemocnici, kde má plat garantovaný. Podobne sú na tom sestry, čím sa zase ochudobňuje ambulantná sféra.

 

Podľa dát, ktoré nám poskytli zdravotné poisťovne, klesá aj počet zazmluvnených ambulancií...

 

Zdravotné výkony sú u nás hradené nízkymi – jednocifernými sumami. Podľa odbornosti je to napríklad osem eur alebo päť eur. Ak sa lekár rozhodne pracovať bez zmluvy so zdravotnou poisťovňou, v cenníku si uvedie reálne platby za jednotlivé výkony, ponúkne ošetrenie bez čakacích dôb, v komfortnejších podmienkach, nájde sa dostatok pacientov, ktorí takúto službu využijú. Pacient zaplatí, má príjmový doklad a spokojný odíde. Čakali by ste ako pacient na poisťovňu alebo by ste dali desať eur? Čiže lekár poskytuje zdravotnú starostlivosť za priame platby, nemá zmluvu so zdravotnou poisťovňou a reálnymi platbami za výkony si zabezpečí dostatok financií pre chod ambulancie.

 

V novom katalógu výkonov majú pribudnúť aj výkony, ktoré by sme mohli zaradiť do kategórie edukácia pacienta. To sa asi tiež veľmi ťažko objektivizuje?

 

Myslím si, že takýto nový typ výkonov by sa nemusel pilotovať tak dlho, pretože v tom množstve výkonov sa stratia. Vyzerá to tak, akoby cieľom pilotovania bolo oddialenie reálnej platby. Každé zdravotnícke zariadenie vykazuje po ukončení mesiaca poskytnutú zdravotnú starostlivosť súhrnnými zúčtovacími dokladmi, ktoré obsahujú všetky výkony a ich denné počty. Tieto údaje možno podľa mňa použiť namiesto pilotných projektov. Nových výkonov nie je až tak veľa, aby potrebovali tak dlhú dobu pilotovania. Napríklad hodnotenie všeobecných ambulancií sa dá objektivizovať počtom kapitovaných poistencov, počtom ordinačných hodín, sestier, počtom vyšetrených pacientov za deň, spokojnosťou pacientov – koľko ich odíde inam. Všetky tieto údaje sa nachádzajú vo výkazoch.

 

Tam má ale určite vplyv aj to, v akom regióne sa ambulancia nachádza a aké má pacient iné možnosti.

 

Určite áno, ale aj to sa dá objektivizovať. Určite je problém, keď niekde v regióne nevieme dostať lekára. Možno by sa to dalo riešiť určitou bonifikáciou v regiónoch s malým počtom obyvateľov a veľkou rozlohou. Sú regióny, kde je málo ľudí a ambulanciu si tam lekár nemôže otvoriť, pretože by musel dochádzať niekde, kde to preňho počtom pacientov, časovo a finančne nedáva zmysel. V takýchto regiónoch sa nedá vytvoriť klasická ambulancia, ale je možné združovať ambulancie a chodiť do jednej ambulancie napríklad pondelky a stredy a do druhej ďalšie tri dni. Mladí lekári do takýchto odľahlých regiónov nechcú ísť. Je však aj záujmom územných samospráv, aby bola zabezpečená dostupnosť zdravotnej starostlivosti pre ich obyvateľov, teda aby ponúkli lekárom výhodné priestory, prípadne ďalšie benefity. Dnes je veľký problém zohnať aj lekára na zastupovanie.

 

Katalóg výkonov úzko súvisí s poplatkami. Spomínali sme príklad banskobystrickej župy, ktorá dorovná stratu preplnených ambulancií, ale niektorí lekári to musia robiť cez poplatky. Ako to upratať?

 

Áno, ukazuje sa, že niektoré ambulancie idú do straty, aj keď majú veľký počet pacientov. Sú finančne podhodnotené, preto si potom ten rozdiel – doplatok – lekári vyberajú od pacientov. V ambulanciách, zriadených VÚC, ten rozdiel znáša zriaďovateľ, v tomto prípade samosprávny kraj. SLK sa zaoberala výpočtom finančnej nákladovosti jednotlivých ambulancií. Pre komoru to robil tím Martina Smatanu. Počítali sme každú jednu rukavicu, dezinfekčné prostriedky, lekárov, sestry, priestory a vypočítali sme, akú minimálnu cenu by mala ambulancia dostať na základnú prevádzku. Výpočet sme prioritne zamerali na ambulancie, ktorých je z dôvodu finančného podhodnotenia málo.

 

Komora koncom roka poukázala na to, že v tom novom bude potrebné sa zamerať práve aj na poplatky u lekárov. Keďže sa tento problém nerieši roky a vláda už je za polovicou svojho vládnutia, nie je to opäť nereálne, aby sa cez parlament niečo zmenilo?

 

Každá ambulancia potrebuje na svoju prevádzku určitý obnos finančných prostriedkov. Iný finančný obnos je potrebný napríklad na pľúcnu ambulanciu a iný na chirurgickú ambulanciu. Ak sú ambulancie finančne podhodnotené a nemajú dostatok financií na prevádzku, tak zaniknú. Vidíme, koľko polikliník v dôsledku tohto už skončilo. Vo väčšine polikliník v mestách chýbajú röntgenové pracoviská, ktoré sú finančne náročné a platby poisťovní sú nízke. Už to nie sú polikliniky, už sú to len budovy, v ktorých sú zoskupení určití poskytovatelia, ale aj tí už kvôli stavu budov postupne odchádzajú do lepších priestorov, alebo starší ukončia prevádzku a odídu do dôchodku. Tvrdím, že by sa mali ambulancie udržať v poliklinikách, aby mal pacient na dosah všetky odbornosti, ktoré sú potrebné k diagnóze. Idea polikliník za socializmu bola, že pacient ráno príde chorý a poobede odíde s kompletnou diagnózou, receptom na lieky. Terajší stav odzrkadľuje nedofinancovanú ambulantnú sféru a neochotu kompetentných túto situáciu riešiť. Ak však naozaj nemáme na reálne financovanie ambulantných zdravotníckych zariadení, tak hovorme o možnej spoluúčasti pacienta alebo regulovaných doplatkoch, čím zabránime kontrolám a pokutám malých ambulantných poskytovateľov za vyberanie poplatkov.

 

Ešte za vlády ministerky Dolinkovej bolo komunikované, že sa čaká v prípade poplatkov na audit. Spravili sa audity a teraz už je vláda za svojou polovicou, čiže už je to príliš politicky náročná téma, čiže zase sa s tým asi nič nespraví v tomto období.

Stretávame sa s tým, že sa riešia sťažnosti na lekárov za vyberanie poplatkov. Keďže lekár dostane výkon preplatený od zdravotnej poisťovne, aj keď tá suma nepokrýva reálne náklady, a vyberie ešte určitú sumu od pacienta, je to považované za duplicitnú platbu a v prípade sťažnosti dostane takýto poskytovateľ pokutu. Čo sa ale stane? Lekára necháme pracovať, lebo nemáme dostatok lekárov a čakáme, kým sa bude sťažovať ďalší pacient. Lekár naďalej poplatky vyberá, pretože platby od poisťovní nepokrývajú jeho náklady. Príde ďalšia sťažnosť... Lekár to robí dovtedy, kým mu pokuty nepresiahnu výšku príjmov. Ale lekárov máme málo, potrebujeme ich. Ak lekár chce pracovať a chceme, aby pracoval, tak máme len dve možnosti. Dofinancovanie alebo transparentná spoluúčasť. SLK v materiáli, ktorý predložila aj MZ SR, určitú časť venuje aj transparentnému financovaniu zdravotníctva. Vláda by mala oblasť zdravotníctva riešiť ako prioritu. Každý človek v štáte by mal mať nárok na časovo aj finančne dostupnú zdravotnú starostlivosť. Záujmom komory je, aby sa poplatky nemuseli vyberať, ale aby ambulancie dostali financie, ktoré im minimálne pokryjú náklady na ich prevádzku. Keďže sú ambulancie dlhodobo podfinancované, lekári pracujú v nemocniciach a nehrnú sa pracovať do ambulancií. Ak by bolo transparentné financovanie v ambulantnej sfére, tak možno by bol aj vyšší záujem o prácu v tejto sfére. Lekár v ambulancii má záujem, aby fungovala, ale chce mať plat ako lekár v nemocnici. Keď nebudeme riešiť dostatočné financovanie ambulancií, budeme riešiť čakacie lehoty, nespokojnosť a sťažnosti pacientov.

 

Čo sa týka porovnania nemocníc a ambulancií, nemocnice zastupujú dve asociácie, silný vplyv má Lekárske odborové združenie. Keď sa niekde zavrie nemocničné oddelenie alebo to hrozí, tak je tlačová konferencia so županom alebo s primátorom, ale keď sa zavrie ambulancia, tak sa tomu až tak nevenuje pozornosť. Sú ambulancie z toho pohľadu v komunikačnej nevýhode?

 

Základom funkčného zdravotníctva je dobrý ambulantný sektor a tak by malo byť nastavené jeho postavenie. Ambulancie robia tú triáž pacientov, aby sa do nemocnice, resp. na urgentné príjmy, dostali len tie stavy, ktoré tam patria. Aj napriek tomu, čo spoločne tvrdíme, že ambulantná sféra je základom dobrého fungovania, stále je ambulantná sféra nedocenená a je na periférii záujmu riešenia.

 

Komora zhodnotila, že z roka na rok je zdravotníctvo v personálnej oblasti v horšom stave. Rezort predstavil národnú stratégiu, má vyše 300 strán. Ako hodnotíte riešenia, ktoré v nej spomína? Prečo ste ju nepripomienkovali?

 

Nepripomienkovali sme ju, pretože nebol dostatočný časový priestor. Materiál obsahuje skôr všeobecné veci, ako napríklad, že treba mladých ľudí pritiahnuť do zdravotníctva, pretože máme málo lekárov, lebo odchádzajú do zahraničia. Nerieši nič konkrétne. Je to všeobecný návod na riešenie personálnej situácie v zdravotníctve.

 

Ako by malo ministerstvo riešiť problém všeobecných lekárov, priemerný vek všeobecných lekárov je nad 60 rokov a bude pribúdať chronických pacientov, aká bude situácia o 10 alebo 20 rokov? Je dobrým nástrojom rezidenčný program?

 

Rezidenčný program je dobrý nástroj. Z vlastnej skúsenosti, keď moja dcéra v roku 2011 ukončila štúdium a chcela sa stať všeobecnou lekárkou, neexistovalo už oddelenie všeobecného lekárstva ako materské pracovisko, zamestnala som ju na vlastnej ambulancii a cirkuláciu absolvovala, dá sa povedať, na vlastné náklady. Rezidenčný program vyriešil to, že mladý lekár prostredníctvom neho má aspoň minimálne finančné prostriedky na život v období cirkulácie. Štúdium medicíny je najdlhšie, aj napriek tomu ešte lekár po skončení nemôže sám vykonávať prax, vyžaduje si to ešte atestačnú prípravu, čo je obdobie 3 – 5 rokov minimálne, zatiaľ čo v iných oblastiach je mladý človek po skončení štúdia už pripravený do praxe.

 

Začínajúci lekár si to ale zrejme musí dobre prepočítať?

 

Áno, určite. Keď si otvorí ambulanciu niekde na „zelenej lúke” s tým, že dostane 60 000 či 70 000 eur, ale nemá dostatok kapitovaných poistencov, pretože si ich len postupne získava, veľmi rýchlo minie motivačný príspevok a počet poistencov, ktorí by mu zabezpečili pravidelný dostačujúci príjem na ambulanciu, je stále v nedohľadne. Ale ak to urobí v odľahlých obciach, kde chýbajú lekári a je v takej rodinnej situácii, že si to môže dovoliť, obec mu pomôže, má tam dostatok pacientov a dostane príspevok, tak si tam ambulanciu otvorí. Sú to financie, ktoré viazané na určité regióny určite pomôžu. Gro vo všeobecných ambulanciách predstavuje kapitačná platba za poistencov. Najťažší je preto začiatok, kým má ambulancia dostatok poistencov na to, aby mala zabezpečený určitý objem finančných prostriedkov. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že všeobecný lekár pre dospelých potrebuje aspoň 1 600 poistencov a pediater 1 100 poistencov. Ja vnímam moju ambulanciu ako celoživotné dielo, pretože najväčší počet poistencov som si získala postupne mojou prácou.

 

Ako komora ste tiež upozornili, že súkromné ambulancie nie sú podporované z prostriedkov EÚ. Čo tým myslíte?

V budove bývalej polikliniky sídli napríklad dvadsať ambulancií, budova patrí mestu, spravuje ju bytový podnik mesta. Na takéto budovy nie je možné čerpať finančné prostriedky z eurofondov. Jednotliví poskytovatelia, ktorí v budove sídlia, si tie svoje jednotlivé priestory opravia, vymaľujú, zariadia interiér. Ale vodovod, elektrina, okná a strecha sú v hroznom stave a hrozí, že sa to raz bude musieť zavrieť. Budova si vyžaduje totálnu rekonštrukciu a potrebnú sumu nie sú podnájomníci schopní vyskladať. Takto je to v prípade budov bývalých polikliník, delimitovaných mestám a VÚC. Lepšie sú na tom tie, ktoré VÚC dalo do dlhodobého prenájmu alebo odpredalo skupine Agel alebo Penta, tie si zachovali štatút polikliniky a majú možnosť čerpať prostriedky na obnovu. V budovách, delimitovaných na mestá a VÚC, sú poskytovatelia a pacienti odkázaní fungovať v priestoroch, ktoré sú odsúdené na zánik. Starší lekári tam dožijú, mladí sa do týchto nevyhovujúcich priestorov nehrnú. Takýchto polikliník je na Slovensku veľa. Treba o tom hovoriť.

 

Rastislav Boris a Peter Lošonský, Fotograf: Peter Mayer, MAFRA